Miesto, na ktorom dodnes stojí zrúcanina hradu Slanec, má za sebou skutočne dlhú a bohatú históriu. Hradný kopec bol na základe archeologických nálezov z roku 1961 osídlený už v neolite ľudom bukovohorskej kultúry a neskôr v mladšej dobe rímskej.
História vlastného hradu sa začína niekedy po roku 1270, pretože v listine z tohto roku sa v opise slanského panstva hrad ešte nespomína. Výstavbu hradu môžeme teda datovať s najväčšou pravdepodobnosťou do sedemdesiatych rokov 13. storočia. Iniciátormi výstavby boli zrejme príslušníci slaneckej vetvy rodu Aba (hradný kopec a jeho okolie v tej dobe vlastnil Peter, syn Čamov). Prvá písomná zmienka o hrade „sub castro Zalanch“ („pod hradom Zalanch“) pochádza z listiny datovanej 9. augustom 1281 od uhorského kráľa Ladislava IV., ktorý v tej dobe hrad dobýjal od zradného palatína Fintu (syna Dávida z rodu Aba). Kráľovi sa jeho zámer vydaril a palatín Finta bol porazený, no hrad ostal ešte na zhruba 50 rokov vlastníctvom slaneckej vetvy Abovcov.
V roku 1330 hrad získal Magister Villiam Drugeth, ktorému pôvodní majitelia vymenili hradné panstvo za štyri dediny v Šarišskej stolici. Je vysoko pravdepodobné, že tak neučinili dobrovoľne, keďže po bitke pri Rozhanovciach v júni roku 1312 Abovci strácali postupne vplyv a majetky. Viliam Drugeth pred odchodom na kráľovské ťaženie do Poľska zanechal testament datovaný 9. augusta 1330 (hoci zomrel až v roku 1342), v ktorom hrad Slanec a ďalšie hrady zanechal svojmu bratovi Mikulášovi. Hrad potom ostal majetkom rodiny Drugethovcov iba niekoľko rokov, aby následne prešiel do vlastníctva kráľovskej koruny.
V roku 1385, po smrti kráľa Ľudovíta I. Veľkého, vtrhol do Uhorska v rámci bojov o trón jeho príbuzný – neapolský kráľ Karol z Drače, zvaný Malý. Za výdatnej podpory šľachty z južných stolíc Uhorska bol 31. decembra 1385 korunovaný za uhorského kráľa. Začiatkom roku 1386 daroval Karol Malý hrad Slanec a jeho okolie šľachtickej rodine Lossonczyovcov („pánov z Lučenca“). Po úspešnom atentáte na Karla Malého vo februári 1386 prebrala v krajine vládu kráľovná Mária (dcéra Ľudovíta I. Veľkého a neskoršia manželka Žigmunda Luxemburského). V roku 1387 vystavila Mária donačnú listinu pre bývalého slavónskeho bána Ladislava Lossonczy, ktorá potvrdzovala dedičné vlastníctvo hradného panstva (kráľ Žigmund to potvrdil novou donačnou listinou pre Ladislavových synov Žigmunda a Dionýza v roku 1405). V 15. a 16. storočí hrad teda ostal v dedičnej držbe lossonczyovského rodu. Po búrlivých udalostiach druhej polovice 15. storočia spojených s pôsobením bratríckych skupín na východnom Slovensku bol hrad silno poškodený a v roku 1490 musel do jeho opravy značne investovať Ladislav Lossonczy. V roku 1552 zahynul v bojoch proti Turkom hlavný kapitán dolnouhorských vojsk a zároveň posledný mužský príslušník rodu – Štefan Lossonczy. Majiteľkou hradu sa stala jeho dcéra Anna na základe žiadosti jej otca, aby jej boli kráľom Ferdinandom I. priznané dedičské práva.
Anna z rodu Lossonczy sa potom v roku 1590, po smrti svojho druhého manžela, baróna Krištofa Ungnada, vydala za grófa Žigmunda Forgácha (v rokoch 1618-1621 bol uhorským palatínom). Po smrti Anny v roku 1595 na panstve vládol jej manžel Žigmund a snažil sa získať Slanec do dedičnej držby pre svoj rod. Toto úsilie skončilo úspešne, keď mu v roku 1601 cisár Rudolf II. donačnou listinou daroval hrad a okolité majetky.
V priebehu 17. storočia potom hrad často menil majiteľov. Po vypuknutí prvého protihabsburského povstania pod vedením Štefana Bocskaiho sa hradu v roku 1605 zmocnili jeho hajdúsi a v neskorších povstaniach sa hrad dostal do rúk povstalcov Gabriela Bethlena (r. 1621), resp. povstalcov Juraja I. Rákocziho (r. 1644). Po ozbrojenom vystúpení Imricha Tökölyho sa jeho kurucké oddiely zmocnili Slanca pomerne rýchlo už v roku 1678, no v ich moci hrad ostal iba jeden rok. Keď sa k hradu priblížili cisárske vojská, kuruci hrad podpálili a utiekli. Krátko nato dostal generál Leslie od cisára Leopolda príkaz hrad úplne zničiť, čo sa aj stalo. V prvej polovici osemdesiatych rokov 17. storočia došlo aj k veľkému úbytku obyvateľstva v okolitých dedinách, čo dosvedčuje súpis slaneckého panstva z roku 1686.
Slanský hrad po zbúraní chátral viac ako 130 rokov. Život sa na hradný kopec vrátil v roku 1815, kedy dal majiteľ panstva Jozef Forgách zrekonštruovať centrálnu hradnú vežu (donjon) a zriadil v nej rodové múzeum. V tomto múzeu sa nachádzal dobový nábytok, obrazy rodových erbov a predmety dennej potreby. Po smrti Štefana Forgácha (r. 1916), posledného člena rodu sídliaceho v obci Slanec, múzeum existovalo ešte do roku 1937. Počas druhej svetovej vojny začala hradná veža postupne chátrať, až kým v roku 1945 úplne nevyhorela. Drevená strecha bola po požiari obnovená a chránila ešte dlhé desaťročia interiér veže pred počasím, no začiatkom 21. storočia sa postupne vplyvom poveternostných podmienok úplne rozpadla. Od tej doby bola celá zrúcanina vystavená prírodným živlom a postupne dochádzalo k deštrukcii, hlavne na oslabených, nechránených miestach hradu.
V súčasnosti je ale pozitívnou správou pre túto národnú kultúrnu pamiatku založenie občianskeho združenia Zachráňme hrad Slanec, ktoré si zobralo za úlohu vyčistiť hradný kopec, preskúmať celú lokalitu, zachrániť hrad pred zničením a osvetovo pôsobiť aj medzi verejnosťou, aby sa nezabudlo na našu bohatú históriu.
